Emotion

Vianoce sú pred nami. Rútia sa takou rýchlosťou, že to ani nestíham vnímať. No a výnimkou nebolo ani dnešné ráno. Melancholický budík ma zobudil do upršaného rána. Upršaného, presne tak. Ja viem, že by som mala napísať do zasneženého, ale bohužiaľ. Nič také sa nekoná. Kým som si uvedomila, že budík je budík, a že treba vstávať, prešlo niekoľko minút. Chcela som surovo vojsť do obsadenej kúpeľne, ale pochopila som, že to asi nepôjde. Zamierila som do kuchyne, napustila vodu do rýchlovarnej kanvice a strčila som vrecko s čajom do pohára. A čakala som. Rozospatá som ledva vnímala vrčanie kanvice, ktoré sa rozliehalo celou miestnosťou a premietalo sa mi v hlave, čo sa mi snívalo. Čo to bolo si v tejto chvíli už nepamätám. Viem, že sa tam spájalo niečo príjemné s nepríjemným. Ale to je všetko. Nakrájala som si jablko, otvorila sušienky a raňajkovala som. Snažím sa žiť zdravo, aspoň keď som na internáte. Možno je to trochu prevrátené, lebo väčšinou intrák je liaheň nezdravého a nevareného jedla, no u mňa je to trošku inak. Tým nechcem povedať, že doma sa stravujem nezdravo. To nie. Akurát musím jesť to, čo sa navarí. A niekedy je toho veľmi veľa a zjem aj to čo netreba a tak ďalej. Však to poznáte.

No ale šíriť osvetu v rámci zdravej výživy som nechcela. Obliekla som sa, trošku som sa primaľovala nech nejako vyzerám a začala som sa baliť. Vypratala som si skriňu a ostala som v nemom úžase. Pozrela som sa na posteľ, kde ležali všetky veci, ktoré som si chcela zobrať domov. A zrak mi padol na môj malý batoh. V hlave sa mi vynorila otázka: Ako túto hromadu dostať do toho malého čuda? Ale podarilo sa, síce po niekoľkých „prebaľovaniach“, ale predsa. Spravila som si ešte desiatu, respektíve obed či vlastne večeru, tak dobre nakoniec to boli raňajky na druhý deň. A odišla som na zastávku. Keďže som mala ťažký náklad, tak som šla skôr z domu, aby som sa nemusela zbytočne ponáhľať. Nejako som sa prerátala. Prišla som príliš zavčasu, do toho dážď a meškanie autobusu. Dôležité je, že prišiel. Lebo tu si treba vážiť aj to, že vôbec autobus príde a nieto ešte načas. Lenže mestská hromadná doprava nebola jediná , ktorá meškala. Oneskorila sa aj naša milá pedagogička. Skupinka spolužiakov už netrpezlivo vyše pol hodiny vyčkávala na zápis známok. Ale nakoniec profesorka docestovala a ospravedlnila sa veľkými zápchami v Bratislave. No dobre, máte odpustené, pomyslela som si. Len keby ste nemeškali na hodinu zakaždým, keď ju máme, ale to teraz nie je dôležité. Písmenká nám úspešne vpísala do indexov a utiekli sme domov. Najprv však do cukrárne, pretože oneskorením zapisovania som nestihla plánovaný vlak. Tak som musela počkať na ďalší. Čakanie bolo príjemné – v cukrárni s koláčom, horúcou čokoládou so šľahačkou a s kamarátkou. A debatovali sme o „top secret“ témach. Zaujímavé, všeličo som sa dozvedela. Nastala hodina odchodu z predajne koláčov a nasledovala mokrá cesta na železničnú stanicu. Kúpila som si lístok a potom ešte jeden lístok pre nestihajúcu spolucestujúcu a išla som na vlak. Na nástupišti bolo veľa ľudí, všetci pripravení na sviatky, tak ako aj ja. Vybrali sme si vagón, kam nasadneme, no vyskytol sa problém. Nedali sa otvoriť dvere, tak sme nastúpili cez vedľajšie a potom cez medzivagónové vráta sme sa dostali do nášho vozňa. Mali sme skvelé miesto pri okne na státie. Dobre sa nám stálo, opierali sme sa o dvere kupé, v ktorom sedeli spokojní a unavení študenti. Nie že by som ani ja nebola unavená, ale čo už. Kto si kúpi miestenku, ten sedí. Zlaté pravidlo. Ja si miestenku zo zásady nekupujem. Usadí ma do vozňa, kde nie je najpríjemnejšia spoločnosť a čo potom. Jediný únik je potom útek. A miestenka mi prepadne. Cesta mi zbehla rýchlo. Preberali sme so spolužiačkou témy týkajúce sa všetkých možných oblastí. Počnúc školou, kamarátmi, vzťahmi, chlapmi, atď.

Nastala chvíľa opustenia vlaku. Brat po mňa prišiel na stanicu autom, takže parádička. Doma ma čakalo vrúcne privítanie ako keby som prišla po mesiaci. Tak pre niekoho môže aj týždeň trvať ako mesiac. To je pravda. Potešil ma pohľad na moju rodinu. Som doma, čítam knihu a plánujem v hlave potrebné kroky, ktoré musím zajtra urobiť, aby som všetko postíhala. Čaká ma perný deň. Veľa práce, vybavovačky, rozhovor s primátorom, stretávka s bývalými spolužiakmi na vianočným trhoch a som zvedavá kedy sa dostanem do postele. Ale o tom až niekedy inokedy.