Emotion

Vždy to cítim, že to niekde predsa len je,
iba to akosi nemôžem nájsť.
Nech sa snažím ako sa snažím,
nedarí sa.
Hľadám to hlboko v duši
no nič neprichádza.
Pozerám sa do skrýše,
ale nič nevidím.

Ako keby som sa musela trápiť,
ako keby som musela plakať,
ako keby to nemalo koniec.

Začarovaný kruh.

A vracia sa to stále
a nechce ísť preč.
Ten pocit nenaplnenosti
nahlodáva celé moje telo
moju myseľ
i posledné pozostatky mojej duše.

A vtedy sa pýtam, či to všetko malo význam.
Či som sa len neklamala
alebo či som si nenamýšľala,
že niečo také môže existovať.

Vždy som bola naivnou optimistkou,
ktorej sa nemôže nič stať.
Ale zrazu sa to všetko stratilo
a ja vidím už len prázdno.
Realitu vlastnými očami
a nemôžem to predýchať.

Kde som doteraz žila?
Čomu som vlastne verila?
Bola som oklamaná
alebo som klamala samu seba,
aby som nemusela prizerať skutočnosti do tváre?

O čo mi vlastne ide?
Čo vlastne chcem?
Mám všetko na čo si spomeniem
a predsa nie som šťastná.
Moje srdce je ubolené
a roní slzy každý deň.
nedokáže sa dostať z prítomnosti,
ktorá sa tak náhle objavila.
Bez opýtania či vôbec niekto o ňu stojí.

Prišla surovo a drzo
a vtrela sa mi do života.
Nechce odísť,
ostáva so mnou
a nemôžem sa jej zbaviť.

Kde je to východisko?
Kde je záchrana?
Je tu niekde?

Visí nado mnou
 a čaká kým ju odhalím?
Alebo už odletela niekam ďaleko,
pretože stratila nádej, že si ju všimnem.

Prihováram sa Ti teraz
A prosím ak si tu
ozvi sa mi...

Zachráň ma